História bábkového divadla v Česku

Bábky a prvky bábkového divadla sa na území Čiech vyskytovali zrejme už v najstaršom období. Bolo to predovšetkým pri náboženských ceremóniách, no aj ľudových zvykoch.. 

Prvé komediantské skupiny z územia Talianska, Nemecka, Anglicka i Holandska, putujú do Čiech po tridsaťročnej vojne (1618-1648) a postupne sa špecializujú na bábkové divadlo.

Od 17. Storočia bolo české kráľovstvo súčasťou rakúskej monarchie a preto sa predstavenia v snahe o germanizáciu obyvateľstva, hrali najmä v nemčine.

Prví českí bábkari začali pôsobiť v druhej polovici 18. storočia. Hrávali  s marionetami najmä v mestečkách a na dedinách a svoje remeslo si odovzdávali v rodine. Tak vznikla tradícia bábkarských rodín a na konci prvej polovice 19. storočia putovalo po českom vidieku okolo 80 rodín ľudových bábkarov. Boli to napríklad rodiny  Maisterových, Kopeckých, Finkových, Kočkových... Najznámejším bábkarom sa stal Matěj Kopecký.

Prvým repertoár tvorili pôvodné hry prevzaté od zahraničných bábkaroch, napr. o Fausovi, Donu Juanovi,...

Postupne do repertoárov pribúdali české divadelné hry K. S. Macháčka,  V. K. Klicperu, J. J. Kolára. Nakoniec našli bábky aj svojho autora – Prokopa Konopáseka (1785-1826). Jeho najznámejšie hry sú Oldřich a Božena a Pan Franc ze zámku.

Typickou komickou postavou bol Pimprle a neskôr Kašpárek. Cielil na ľudové publikum. Bábkari mali v dobe národného obrodenia, okrem iného významnú sociálnu funkciu, pretože často pôsobili na ľudové publikum ako jediní zástupcovia českej kultúry.

V druhej polovici 19. Storočia bolo tradičné ľudové bábkové divadlo už  uzavretým fenoménom. Bábkové hry postupne zmeraveli v romantických hrách, to nad čím sa najprv ľudia dojímali, neskôr vyvolalo už len úsmev. O bábky sa ale ďalej zaujímali deti, čo pochopili pedagógovia a umelci a tak vznikali amatérske, školské, rodinné divadlá a divadlá spolkov (najvýraznejším bol Sokol).

Na začiatku druhej polovice 19. Storočia zakladá bábkové divadlo Fratišek Hauser. V r. 1884 založila vo svojej škole bábkové divadlo Ludmila Tesařová, ktorá aj vydávala bábkové hry. Podľa jej vzoru vznikli bábkové divadlá aj v iných školách mimo Prahy. Vplyv Tesařovej bol tak výrazný, že na jej činnosť neskôr nadväzovali mnohé nadšené učiteľky – bábkarky, narp. Ida Jarníková a Marta Řezníčková.

Tzv. Rodinné divadlá vznikali najmä v rodinách výtvarníkov pre ich deti a priateľov. Mnohé z týchto rodinných divadiel dosiahli pozoruhodnú úroveň a stali sa základom verejne hrajúcich amatérskych scén.

V roku 1903 sa uskutočnil prvý bábkarský zjazd. O bábkové divadlo sa veľmi zaujímal dr. Jindřich Veselý (1885 – 1939), ktorý organizoval výstavy a v roku 1912 začal vydávať časopis „Český loutkář“ a v roku 1917 „Loutkář“. Založil Svaz přátel loutkového divadla a tiež sa postaral o vydanie dekorácií českých umelcov. Svojou prácou spojil tradíciu ľudového bábkarstva so vznikajúcim bábkovým divadlom a v roku 1929 sa zapísal do dejín svetového bábkarstva, keď spoluinicioval vznik medzinárodnej organizácie UNIMA.  Jeho posledné dielo 30 let s loutkami z r. 1939 obsahuje aj jeho celoživotné krédo: „Vychovávajme bábkami, a nie bábky.“

Okrem rodičov a pedagógov sa o bábkové divadlo začali zaujímať aj výtvarníci, spisovatelia a herci a snažili sa ho presadiť ako umelecký žáner. Po vzniku Československej republiky sa bábkarské hnutie ešte zintenzívnilo. Na území republiky pôsobilo viac ako dvetisíc súborov, ktoré pravidelne hrávali detské predstavenia. Zásadný vplyv na bábkarstvo mali súbory, ktoré kládli dôraz na umelecké kvality. Do tohto okruhu patrili Loutkové divadlo Umělecké výchovy, Loutkové divadlo Feriálních osad v Plzni, Sokolské loutkové divadlo v Prahe Libni.

V 30. Rokoch sa začala presadzovať nová generácia bábkarských režisérov, ktorý pozmenili doterajší štýl českého bábkarstva. V r. 1930 zahájil J. Skupa činnosť svojho profesionálneho súboru (Spejbl a Hurvínek). Ďalšiu profesionálnu scénu otvoril v r. 1936 v Prahe J. Trnka.

Vývoj zasiahla vojna a nemecká okupácia Československa, avšak bábkari, napriek tomu, že mnohí boli prenasledovaní (a mnohí vďaka svojmu židovskému pôvodu boli internovaní v koncentračných táboroch), naďalej pokračovali vo svojej činnosti. Josef Skupa odohral stovky otvorene protifašistických predstavení a za svoju činnosť bol uväznený.

Po vojne v roku 1948 bol vydaný Divadelný zákon. Tento sa stal podmienkou pre vytvorenie rozsiahlej divadelnej siete dotovanej štátom. V roku 1952 bola na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe otvorená Katedra bábkarstva (v roku 1990 premenovaná na Katedru alternatívneho a bábkového divadla) ako úplne prvé vysokoškolské pracovisko na svete.

V súčasnosti silná bábkarská tradícia pokračuje, mnohé pôvodné bábkové divadlá naďalej pokračujú vo svojej činnosti a po roku 1989 tak ako na Slovensku, začali vznikať aj nové, súkromné bábkové divadlá.