História bábkového divadla na Slovensku

Hoci sa v Trnave našla marioneta zobrazujúca Krista, ktorej vznik sa datuje do druhej polovici 17. storočia, prvé písomné informácie o bábkovom divadle pochádzajú až z polovice 18. storočia, kedy v Bratislave, v Trnave a v Košiciach vystupoval nemecký bábkar Jozef Hilwerding, v Košiciach vystupoval aj bábkar Albert Bienfait. V tomto čase nemecké a talianske divadelné spoločnosti brázdili Uhorsko už vyše sto rokov.

Za rozmachom bábkových divadiel stálo najmä to, že v silnej konkurencii divadelných spoločností sa mnohé dostali pred existenčnú otázku. Preto principáli siahli po bábkach. Hrali marionetami a bábkové javisko bolo zmenšenou napodobeninou barokového hracieho priestoru s bočnými kulisami a hornými sufitami, takže marionety sa pohybovali iba po zadnej kulise.

Slovenskí ochotníci začali pôsobiť až v tridsiatych rokoch 19. storočia, a tak rozhodujúci vplyv prinášali na Slovensko českí kočovní bábkari – najmä z moravského Slovácka. Aby sa uživili, priberali si k bábkovým predstaveniam napr. aj kolotoče, vypchaté zvieratá, kúzelnícke triky, hltanie ohňa... To viedlo k vytvoreniu názoru, že ide predovšetkým o komediantov a produkcie bábkarov sa stali pejoratívnym označením nízkej úrovne divadelných predstavení. No napriek tomu vystúpenia kočovných bábkarov mali charakter ľudovej zábavy. Vystúpenia českých bábkarov v slovenských dedinkách a mestečkách sa stali každoročnou udalosťou.

Na Slovensku bola veľmi známa rodina rodina kočovného ľudového bábkara Dubského z Čiech, ďalej to bol napr. bábkar Prášek a z Moravy bratia Ján a Jaroslav Noví, z Brna Kopecký... V päťdesiatych rokoch 19. stor. To bol český bábkar Homolka. Výhodou českých bábkarov bolo, že oproti zahraničným bábkarom hrávali po česky, alebo miešanou česko-slovenčinou, čo bolo slovenskej časti
obyvateľstva zrozumiteľnejšie.

Postupne začali vznikať aj slovenské kočovné skupiny. Medzi významných slovenských bábkarov patril Ján Stražan a jeho syn Viliam a pokračovateľa má naďalej vo svojom pravnukovi Ladislavovi Stražanovi ml.. Ján Stražan inšpiroval ďalších slovenských ľudových bábkarov – Pavla Nosáleka, Karola Kuníka, bratov Anderlovcov.
Vývoj slovenského bábkarstva v posledných desaťročiach 19. storočia aj v posledných rokoch Rakúsko-uhorskej monarchie sa uberal iným smerom ako bábkarstvo v Čechách. Slovenskí bábkari dlhší čas nahrádzali činohru a prispievali k národnostnému povedomiu medzi prostým ľudom.
Napriek tomu slovenské bábkarstvo nenašlo v prvých rokoch 20. storočia, a ani po roku 1918 domácich pokračovateľov. Pôvodné poslanie bábkového divadla sa strácalo a postupne sa menilo na zábavu pre deti. Situácia sa zmenila po tom, čo v roku 1918 na Slovensko prišla česká inteligencia. Vznikali bábkové divadlá v rodinách, pri školách, pri miestnych odboroch Matice slovenskej, pri Živene, no najmä pri telocvičných jednotách Sokola... Bábkové divadlo sa dostáva do povedomia ako dôležitý prostriedok pri výchove detí.
Keďže na Slovensku v tom čase neexistovala ani jedna edícia bábkových hier, ani jedna pôvodná slovenská hra, v roku 1919 a 1920 začal vydávať dr. Veselý prvú slovenskú bábkovú edíciu Slovenské lútkové hry. Ďalšie edície slovenských bábkových hier boli Kvapky (vydávané v r. 1930 a 1931) a Gašparkovo divadlo (vydávané 1929 až 1938). Po roku 1945 slovenskí bábkari nadväzovali práve na medzivojnové obdobie bábkového divadla.

V 50-tych rokoch 20. storočia začali vznikať profesionálne kamenné bábkové divadlá. Ako prvé vzniklo Bábkové divadlo v Žiline (1950), nasledovalo divadlo v Nitre (1951), v Bratislave (1957),v Košiciach (1959) a v Banskej Bystrici (1960). V roku 1955 bola činnosť ľudových bábkarov zakázaná a v priebehu nasledujúcich desaťročí profesionálne bábkové divadlá vytvorili vlastnú pôvodnú bábkarskú dramatiku (Ján Romanovský, Ján Ozábal, Ľubomír Feldek, Jozef Mokoš, Ján Uličiansky). Pôsobili v nich významní režiséri (Ján Romanovský, Bohdan Slavík, Karel Brožek, Vladimír Predmerský, Milan Tomášek, Bedřich Svatoň, Ján Hižnay, Ján Uličiansky, Ľubomír Vajdička, Jozef Bednárik a i.) a scénografi (Jana Pogorielová, Hana Cigánová, Eva Farkašová, Ján Zavarský, Peter Čisárik, Miroslav
Duša a i.).

Po roku 1989 začínajú vznikať súkromné bábkové divadlá. Nezávislé divadlá sa navracajú k tradičnému bábkarskému remeslu, starým technikám a zároveň spolu s verejnými divadlami poskytujú súčasnému slovenskému bábkarstvu žánrovú, dramaturgickú a inscenačnú pestrosť.